V duchovnom raste sa často hovorí o láske, súcite a otvorenom srdci. Menej sa však hovorí o HRANICIACH – a pritom práve tie sú základom zdravej energie vo vzťahoch. Hranice nie sú múry, ktorými sa oddeľujeme od sveta a ostatných ľudí.  Sú to naše vedomé línie, ktoré hovoria: tu som ja a tu začína druhý človek.

Čo sa deje, keď človek nemá nastavené zdravé hranice ?

Keď si človek nevytvára hranice, postupne sa vyčerpáva. Jeho energia uniká všade tam, kde je žiadaná, no nie vždy rešpektovaná. Takýto človek často:

• preberá zodpovednosť za emócie druhých,

• hovorí „áno“, aj keď jeho vnútro kričí „nie“,

• cíti vinu, keď sa rozhodne pre seba,

• stráca kontakt so svojimi skutočnými potrebami

Na energetickej úrovni ide o neustále narúšanie osobného priestoru. Aura sa stenčuje, telo reaguje únavou, napätím či psychosomatickými ťažkosťami. Duša vysiela signály, že niečo nie je v rovnováhe.

Prečo sa bojíme stanovovať si hranice? 

Strach zo stanovovania hraníc má často hlboké korene. Mnohí z nás si už v detstve osvojili presvedčenie, že lásku si treba zaslúžiť – poslušnosťou, obetovaním sa, potláčaním seba samých. Vzniká vnútorný program:

• Ak poviem nie, prestanú ma mať radi.

• Ak sa postavím za seba, budem odmietnutý.

• Ten druhý to má ťažké, moje potreby nie sú také dôležité.

Z duchovného pohľadu ide o oddelenie sa od vlastnej hodnoty. Človek zabúda, že jeho existencia sama o sebe je hodná rešpektu – bez podmienok.

Hranice nie sú slabosť

„Hranice nie sú znakom slabosti, ale sebaúcty.“

Stanoviť si hranice znamená poznať svoju hodnotu. Znamená to povedať svetu: vážim si seba natoľko, že sa o seba starám. Nie je to egoizmus, ale vedomá láska k sebe. A paradoxne – čím jasnejšie hranice máme, tým čistejšie a úprimnejšie vzťahy môžeme žiť.

Jedným z najväčších paradoxov je, že človek často vie, že ho absencia hraníc ničí – a napriek tomu ich nedokáže nastaviť. Prečo?

Pretože bolesť z vyčerpania je mu známa. Je to „bezpečná bolesť“. Oproti tomu strach z odmietnutia, konfliktu či samoty je neznámy. Ego si radšej vyberie utrpenie, ktoré pozná, než slobodu, ktorá si vyžaduje odvahu.

Na hlbšej úrovni ide o zranené vnútorné dieťa, ktoré sa bojí, že ak prestane dávať všetko, nebude milované. Uzdravenie začína v momente, keď si dovolíme povedať: " ja som dôležitý / dôležitá. "

___

Zdravé hranice vytvárajú rovnováhu medzi dávaním a prijímaním. Keď ich máme, energia prúdi prirodzene. Nevzniká pocit vyčerpania, ale výživy – pre obe strany.

Stanoviť si hranice nie je jednorazový čin. Je to proces návratu k sebe. K pravde, ktorú cítime v tele, v srdci aj v duši.

A možno najväčšia duchovná lekcia znie:

 Keď si vážim seba, učím tým ostatných, ako ma majú milovať.

INA